Moja kamoška mi raz povedala, že keď mám teda takú neukojiteľnú túžbu písať, mala by som vyskúšať blog. To bolo asi tak pred dvoma rokmi. Vďaka Lin...trochu mi trvalo odhodiť ten strach z toho, že ma bude niekto čítať, komentovať, kritizovať, chváliť a možno čakať na každý môj ďaľší príspevok. Strach je totižto sviňa. Drží nás v zajatí, za žiadnu cenu nás nechce pustiť a dovoliť nám aby sme robili to, po čom naša dušička prahne. Dnes mám ale od rána deň prekonávania svojich démonov. Bola som sa učiť šoférovať...pretože hoci mám dvadsaťsedem rokov a nebojím sa skákať s padákom, zo šoférovania mám neuveriteľnú hrôzu. Mám na to aj taký svojský dôvod, ale o tom asi inokedy. Najlepšie asi v nejakej časti Spomienky alebo Veci medzi nebom a zemou:-)
Nastúpila som teda na cestu prekonávania samej seba. Blogovanie je ale v porovnaní s tým šoférovaním predsa len o niečo bezpečnejšie. Tu nemôžem zabiť nikoho...len moje detské ilúzie o tom, že raz by zo mňa mohla byť spisovateľka. A to snáď nejak prežijem:-)
Prajem všetkým krásny deň!
Komentáre
No vitaj
...a píš.....
AHOJ
a vďaka...písať budem;-)
tesim sa:))
Si dobra, ja by som nezvladla ani padak ani auto:)))
:-)
Tak Ty jsi parašutristka, děvče, sláááávaááá!!
Jseš skvělý děvče, s tím řidičákem si nedělej chmury, má ho skoro každej.
vitaj, tak nech Ti to píše
:-)))))
vďaka vám za podporu ľudkovia...je to úúúžasné...you made my day;-)
Tak teda vitaj na blogu,
Dorota vitaj,
ááá mladá krv :D