Dorota Krak

Že u nich niečo nebolo v poriadku si všimol každý veľmi rýchlo. Hlavne susedia. Ten krik a buchot, ktorý od nich zvykol vychádzať keď sa zodpovedný otec rodiny vrátil domov z práce, sa nedal prepočuť. Väčšinou tak šesť, sedem hodín potom ako závodná siréna na druhom konci mesta ohlásila koniec smeny. Zodpovedný otec bol totiž aj zodpovedný kamarát. A ten by predsa nenechal kolegov v štichu...veď čo je na tom, že si dá po práci pivo, dve a zahrá si s nimi karty.

Aj dnes to boli nejaké tie pivá. A aj trošku tvrdého. Dnes im tie karty tak šli...to bolo treba zapiť. Teraz už len trafiť tým blbým kľúčom do dierky.

Začula tie neisté, šmatľavé kroky a cinkot kľúčov z chodby. Panebože, už je tu. "Liuška, no poď moja. Už je veľa hodín, musím vás rýchlo uložiť spať...Adamko! No decká, tak rýchlo. Zajtra sa budete hrať na potápačov opäť."

"Mamííí...ešte nie prosííím. My hľadáme poklad vieš?" z vane sa vynorili dva páry rozžiarených očiek.

Z chodby bolo počuť hlasné tresknutie dverami. Odhodil tašku a nejasne mrmlajúc odkopol topánky do kúta.

"Dobre, ešte chvíľočku. Ale buďte tu potichúčky," vyšla z kúpeľne a zavrela za sebou dvere. Zhlboka sa nadýchla a nervóznymi pohybmi si uhladila vlasy. Možno sa mi ho podarí odpratať do obývačky pred telku. Len nech ho takto nevidia.

"No čo hľadíš?" zrúkol na ňu, "Máš opäť nejaký problém?"

"Ale nie, nie Miňo. Prepáč, len kúpem decká ešte. Tak som chcela, že aby si bol potichšie...chcem ich dať spať vieš? A keď budú vedieť, že si doma, tak ich do postele nedostanem."

"A tebe o čo ide? To ma vlastné decká nemôžu vidieť?!?"

"Ale jasné, že môžu...len je už veľa hodín...a keď si takýto..."

"No aký? Ožratý, si zas chcela povedať že?? Ty krava....si myslíš, že neviem o čo ti ide? Zas sa ideš do mňa navážať?" zopár dlhých krokov a bol pri nej. Udrel ju po tvári, zdrapil za vlasy...a začal sa jeho diabolský rituál. Snažila sa dostať z jeho železného zovretia a kryť si tvár. Ako toto zas komu vysvetlí. Že spadla tristýkrát na schodoch? Celou svojou opileckou silou je treskol na zemi a začal kopať. Ruky ho už trochu boleli.

"Prosím ťa nechaj ma...prosím," kričala...a potom stíchla.

"No len si lež...veď aj tak celé dni len ležíš. A ja musím na vás makať. Človek sa chce trošku odreagovať a už máš problém. Čo si ja nezaslúžim trošku kľudu?!?" alkoholové slzy sebaľútosti sa mu natlačili do očí a zapotácal sa. Zrazu začul hlasy z kúpeľne. Decká. No paráda. Teraz aby ich ešte ukladal do postele. Otvoril dvere a z vane naňho pozerali dva páry vystrašených očiek.

"Čo je maminke?"

"Nič Lilinka...mame len prišlo trošku zle. Kde máte uteráky?" krvou podliatymi očami prebehol po kúpeľni a horúčkovito rozmýšľal ako dostať deti do detskej izby aby pritom nevideli tú chuderu na chodbe.

"Oci, na dverách visia," Adamko ukazoval malým prštekom poza jeho chrbát. Otočil sa a uvidel dve pestrofarebné osušky. Schytil jednu a prikázal malej Lii, nech vyjde z vane. Prehodil jej osušku cez hlavu a celú ju do nej zabalil.

"Ja nič nevidííím. Tatííí," malá Lia sa začala netrpezlivo vrtieť.

"Prestaň. A ticho tu bude. Adam, von z vane. Poďme."

Adamko vystrašene zliezol a v sekunde sa ocitol v rovnakej osuškovej kukle ako Lia. Otvoril dvere kúpeľne, oboch ich zobral na ruky a čo najrýchlejšie odpochodoval do detskej izby.

"Oblečte sa do pyžama a ľahnúť spať. Neopovážte sa vyjsť z izby, rozumeno?"

Obe kučeravé hlávky rýchlo prikývli. Tušili, že sa niečo stalo, ale vedeli, že pýtať sa nesmú. Ocko je opäť unavený a len by ho rozčúlili. Poklad budú hľadať zajtra. Veď im to mamička sľúbila.