Povedala som ti že ťa milujem
a ty si mal stále úškrn na tvári.
Ty nikoho nepotrebuješ a chceš byť sám.
Povedala som ti že ťa nenávidím
a nikdy viac ťa nechcem vidieť.
Tvoj pohľad skamenel a zmizol v diali.
Tak sme tam len tak stáli,
ja a ty...pamätáš?
Moja duša plakala a ty si sa smial.
Myslel si si že žartujem?
Prečo si teda neskôr klial?
Ty vraj máš už svoje veci,
na ktorých záleží...
Veci...no ani jedného človeka.
Tebe to vraj stačí.
Veci nesklamú.
Zas pozeráš niekde poza moju hlavu...
a vidíš tam ju.
Nič nehovoríš, no ja viem že tam stojí.
Tá tvoja predstava a spomienka zároveň.
To ona sklamala...nie ja.
Veď sa to snaž už pochopiť!
Nechápavo na mňa hľadíš...ale len chvíľku.
S opovrhnutím sa otáčaš a odchádzaš.
Kým to však vlastne opovrhuješ?
Mnou? Za to že vidím tebou skrz naskrz?
Sebou? Lebo si nedokázal byť tak nečitateľný ako si chcel?
Alebo ňou, lebo ona ťa už dávno prečítala
a odhodila ťa ako nezaujímavý brak.
Odchádzaš bez jediného slova.
Tvoja silueta mizne za rohom.
Prečo sa ani neobzrieš?
Ani len zbohom nepovieš?
Čakáš že tu zajtra zasa budem?
Že sa z toho vyspím?
Odišiel si keď moja duša plakala toľkokrát...
a teraz...opäť si ma nechal na daždi stáť.
Môj svet sa išiel po stýkrát rozsypať
a ja som sa hrozne bála.
No vedela som, že žiadne zajtra nebude.
Tak teda zbohom...ži šťastne,
a kvôli tebe dúfam,
že veci naozaj nesklamávajú...
Komentáre
Ahoj,
Básne sú moja najobľúbenejšia "rubrika" , táto tvoja sa mi veľmi páči, je plná citov, aj keď smutná...
Ahoj