Človek nevie ako to má vlastne robiť...keď nechcem byť ako robot a hľadieť len do zeme alebo sa tváriť, že pozerám kamsi "poza" a pozriem niekomu do očí, zrazu osoba "poctená" mojim pohľadom nevie čo robiť. Nervózne zaklipká očami, pozrie doprava, doľava, poza mňa, alebo do zeme a ja sa cítim ako nejaká psychoidná hlupaňa, ktorá deptá okoloidúcich. Čím to je, že sa tak bojíme pohľadov neznámych ľudí? Bojíme sa, že si nás prečítajú, narušia našu ulitu a vkradnú sa nám do nášho súkromného minisveta? Jediným pohľadom?
Najlepším ukazateľom toho čo je vlastne ľudskej náture vrodené a prirodzené sú podľa mňa deti. Očami rozšírenými od údivu a zvedavosti vás doslova priklincujú a nedokážete urobiť nič iné len sa tak od srdca na ne usmiať. Kedy presne...v akom veku a prečo sme stratili túto schopnosť najprirodzenejšieho kontaktu s ľuďmi a svetom okolo nás? Dnes mi za tým prišlo smutno...
Komentáre